ARBORÉTUM MLYŇANY
Slovenskej akadémie vied

Domov » Aktuality » Karl Linné (1707-1778)

Karl Linné (1707-1778)

Pridané: am, 23. máj 09:09

Deus creavit, Linnaeus disposuit (Boh stvoril, Linné usporiadal)

Nepoznám väčšieho muža na Zemi    J. J. Rousseau (filozof)

Okrem Shakespeara a Spinozu nepoznám na Zemi nikoho, kto by ma viac ovplyvnil   J. W. Goethe (nemecký spisovateľ)

Linné bol v skutočnosti básnik, ktorému sa pošťastilo byť prírodovedcom    J. A. Strindberg (švédsky spisovateľ)

Princeps botanicorum   (Princ botaniky).

Plínius severu

Druhý Adam.Karl Linné, Carl Linnaeus, Carolus Linnaeus, Carl von Linné, Linne (*23. máj 1707 Råshult, Älmhult, Švédsko - †10. január 1778 Hammarby, Švédsko) - švédsky botanik, zoológ a lekár, tvorca binomickej nomenklatúry a zakladateľ modernej taxonómie, otec modernej ekológie. Autorskú skratku má „L.“. Priezvisko Linnaeus prijal jeho otec po majestátnom strome lipy rastúcej blízko ich domu.

Jeho otec bol roľníkom a amatérskym botanikom. Odmalička si Linné mimoriadne obľúbil rastliny, otec mu dal aj časť ich záhrady, kde ich mohol zhromažďovať a pestovať. Za krátky čas mal prehľad o tamojšej flóre a poznal miestne názvy všetkých rastlín. Jeho otec Nils mu takisto dal základy latinčiny a geografie a vychoval ho v prísnom luteránskom duchu.

Linné navštevoval sedemročné gymnázium v meste Växjö, ale pred štúdiom uprednostňoval viac prechádzky v prírode a preto jeho výsledky v hlavných predmetoch ako gréčtina, hebrejčina, teológia a matematika boli slabšie. Jeho záujem o botaniku si všimol riaditeľ školy Daniel Lannerus a Linnému podobne ako jeho otec poskytol časť svojej záhrady. Zoznámil ho aj s učiteľom Johanom Rothmanom, amatérskym botanikom, ktorý získal Linného pre štúdium medicíny. Takisto ho zoznámil s botanickým systémom Tourneforta a botanickými prácami Sébastiena Vaillanta.

V roku 1721 sa Linné zapísal na Lunds Universitet v Skåne. Jeho talent pre botaniku si všimol miestny lekár Kilian Stobaeus a sprístupnil mu svoju rozsiahlu knižnicu. Vo voľnom čase Linné intenzívne botanizoval v okolí mesta.

V roku 1728 odišiel Linné na odporúčanie Rothmana na Univerzitu do Uppsaly kde študoval botaniku a medicínu. Tu sa mu stal ďalším mecenášom Olof Celzia, profesor teológie a taktiež amatérsky botanik. Takisto mu sprístupnil svoju knižnicu, ktorá vtedy patrila medzi najrozsiahlejšie vo Švédsku.

V roku 1729 napísal Linné prácu „Praeludia Sponsaliorum Plantarum“ o rozmnožovaní rastlín. Táto práca zaujala jeho učiteľa Olofa Rudbecka natoľko, že dovolil Linnému viesť niektoré prednášky na univerzite hoci bol len študentom druhého ročníka. Jeho prednášky boli natoľko zaujímavé, že ich často navštívilo aj viac ako 300 poslucháčov. Linné začal takisto pracovať ako vychovávateľ troch najmladšich z 24 detí Olofa Rudbecka. Odišiel od Celsiusa, ale v kontakte ostali aj naďalej a spolu podnikali cesty do prírody.

V tomto období Linné začal kritizovať systém Tourneforta a rozhodol sa vytvoriť svoj vlastný a to na základe počtu tyčiniek a piestikov v kvetoch rastín. V tejto dobe pracoval na viacerých publikáciách, ktoré tvorili základ prác ako „Genera Plantarum“, „Critica Botanica“ a zoznam rastlín v Botanickej záhrade pri Univerzite v Uppsale „Adonis Uplandicus“.

V roku 1732 získal Linné grant na expedíciu do Laponska, kde už pred ním cestoval Rudbeck ale jeho zozberané materiály boli zničené pri požiari. Počas tejto expedície objavil veľké porasty Campanula serpyllifolia, dnes známej ako Linnaea borealis. Celkovo putoval pol roka a precestoval asi dvetisíc kilometrov. Zhromaždený materiál z tejto expedície a poznámky sa neskôr stali základom pre prácu „Flora lapponica“.

V období rokov 1735-1738 cestoval Linné po Európe. V Holandsku, na Univerzite Harderwijk, získal vo svojich 28 rokoch doktorát v prírodných vedách - s opisom príčin ochorenia na maláriu - a tu vyšlo, vďaka finančnej podpore vedca Johana Frederika Gronoviusa aj prvé vydanie „Systema naturae“.

V Holandsku sa Linné zoznámil s jedným z najrešpektovanejších lekárov a botanikov, Hermanom Boerhaaveom. Ten sa ho snažil presvedčiť, aby zostal pracovať v Holandsku a ponúkol mu zdroje na expedície do Južnej Afriky a Južnej Ameriky. Linné odmietol s tým, že neznáša vysoké teploty. Namiesto toho Linné radšej prijal ponuku navštíviť botanika Johannesa Burmana, u ktorého strávil celú zimu. Ten mu pomohol pri spracovaní diel „Thesaurus Zeylanicus“, „Fundamenta Botanica“ a „Bibliotheca Botanica“. 

V Holandsku prijal Linného ako hosťa George Clifford III., vlastník Holandskej Východoindickej spoločnosti a bohatej botanickej zbierky vo svojej záhrade Hartecamp pri meste Heemstede. Clifford bol fascinovaný jeho znalosťami a ponúkol mu miesto vedúceho svojich záhrad. Od roku 1735 pôsobil Linné ako riaditeľom jeho záhrad a Clifford mu dovolil zakúpiť akúkoľvek knihu, ktorú by pokladal za zaujímavú.

V roku 1736 vycestoval na náklady Clifforda do Anglicka, kde ho v Londýne prijal Hans Sloane, ktorý mu predstavil zbierky Prírodovedného múzea. Linné navštívil aj Chelsea Physic Garden a jeho správcu Philipa Millera, ktorý ovplyvnený Linném začal klasifikovať rastliny podľa nového systému. Počas tejto cesty navštívil Linné v Oxforde aj botanika Johanna Jacoba Dilleniusa.

Po návrate do Hartecampu, kde introdukoval početné nové druhy, publikoval v roku 1736 dielo „Genera Plantarum“ v ktorom opísal 935 rodov rastlín a krátko nato publikoval aj „Corollarium Generum Plantarum“ s ďalšími 60 rodmi.

V roku 1737 dokončil prácu „Hortus Cliffortianus“ v ktorej uviedol zoznam živých a a herbárových zbierok záhrady v Hartecampe, táto však vyšla až v roku 1738.

V máji 1738 odišiel Linné z Holandska a na mesiac sa zastavil v Paríži, kde ho prijal botanik Antoine de Jussieu. Po návrate už Linné nikdy zo Švédska nevycestoval.

Po návrate do Švédska, 28. júna 1738 odišiel do mesta Falun, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Po troch mesiacoch sa presťahoval do Štokholmu a pokúšal sa nájsť si zamestnanie ako lekár, aby uživil rodinu. Tu mal opäť šťastie a našiel patróna v osobe politika Karla Gustava Tessina, ktorý mu pomohol získať miesto lekára u kráľovského lodstva. V tomto období v Štokholme Linné pomohol založiť Kráľovskú švédsku akadémiu vied. Dňa 26. júna 1739 sa oženil, bol otcom spolu siedmych detí, z ktorých dve ako malé zomreli.

V máji 1741 sa stal Linné profesorom medicíny na Univerzite v Uppsale, ale po čase si miesto vymenil s Nilsom Rosém a stal sa vedúcim Botanickej záhrady v Uppsale.

V tomto období podnikol so šiestimi študentmi z univerzity expedíciu na švédske ostrovy Gotland a Öland, kde zozberali viaceré predtým neznáme druhy. Získané výsledky, ktoré okrem botanických poznámok obsahovali aj zoologické pozorovania vyšli v práci „Öländska och Gothländska Resa“.

V roku 1745 publikoval dve práce, botanickú „Flora Suecica“ a zoologickú „Fauna Suecica“.

O rok bol poverený vládou uskutočniť expedície do švédskych provincií Västergötland a Scania, uskutočnila sa však len prvá. Druhú uskutočnil v roku 1749 a výsledky publikoval v práci „Skånska Resa“.

V roku 1750 sa stal Linné rektorom na Unverzite v Uppsale. Viacerí z jeho študentov cestovali do ďalekých krajín, botanizovali a zberali rastliny. Jeho prednášky z botaniky boli veľmi populárne a často uskutočňovali v botanickej záhrade. Populárne boli v letnom období aj sobotňajšie výlety - exkurzie so študentami do okolitej prírody.

V roku 1751 vyšla Linnému práca „Philosophia Botanica“ v ktorej podal stručný prehľad taxonomického systému ktorý použil vo svojich skorších prácach a takisto rady ako založiť botanickú záhradu a spracovať zápisky z ciest.

V roku 1752 publikoval dielo „Species Plantarum“, ktoré je spolu s prácou „Systema Naturae“ považované za začiatok modernej botanickej nomenklatúry. Táto práca v dvoch zväzkoch na 1200 stranách obsahuje opisy viac ako 7300 druhov.

V tom istom roku ho kráľ pasoval za rytiera.

V roku 1758 sa Linné s rodinou usadil na farme Hammarby. Kúpil aj iné dve farmy, Sävja a Edeby, kde pokusne pestoval viaceré rastliny.

Švédsky kráľ Adolf Frederick ho v roku 1761 povýšil do šľachtického stavu s menom Carl von Linné. V erbe šľachtického rodu má rastlinu Linnaea borealis. Štít v erbe je rozdelený na tretiny (symbolizujú ríše v prírode) vo farbách červenej (živočíchy), čiernej (minerály) a zelenej (rastliny). V strede je umiestnené vajce, ktoré naznačuje proces tvorenia.

V roku 1763 sa Linné vzdal funkcií v Kráľovskej švédskej akadémii vied ale pracoval pre ňu ďalších desať rokov. V decembri roku 1772 odstúpil z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu aj z funkcie rektora Univerzity v Uppsale.

Ku koncu svojho života bol jedným z najuznávanejších vedcov svojej doby. Posledné roky ho však trápili rôzne choroby. Trpel na ischias a v roku 1774 utrpel prvú a v roku 1776 druhú mŕtvicu a čiastočne ochrnul. Čítať však ešte mohol, ale už si nevedel zapamätať, že autorom mnohých textov je on sám.

V decembri roku 1777 utrpel ďalšiu mŕtvicu a 10. januára nasledujúceho roku zomrel. Na vlastnú žiadosť bol pochovaný v záhrade v Hammarby.

Sir Joseph Banks prejavil záujem odkúpiť jeho prírodovedné zbierky, ale jeho syn Carl Linné mladší to odmietol. Avšak po jeho skorej smrti, v roku 1783, bola celá zbierka odpredaná iba 24 ročnému bohatému študentovi Jamesovi Edwardovi Smithovi. Rátala asi 14 tisíc položiek rastlín, viac ako tritisíc položiek hmyzu, viac ako tisícpäťsto položiek mäkkýšov, asi tritisíc listov poznámok a asi 1600 kníh. Smith založil o päť rokov neskôr Linného Spoločnosť v Londýne.

 

Zdroj

Carl Linnaeus. http://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Linneaus (2011-05-23).