ARBORÉTUM MLYŇANY
Slovenskej akadémie vied

Domov » Aktuality » Nikolaj Ivanovič Vavilov (1887-1943)

Nikolaj Ivanovič Vavilov (1887-1943)

Pridané: am, 25. november 08:35

Nikolaj Ivanovič Vavilov (*25. november 1887 Moskva, Rusko - †26. január 1943 Saratov, Rusko) – ruský botanik a genetik s hlavným záujmom o štúdium centier pôvodu kultúrnych rastlín. Teoretik introdukcie rastlín. Intenzívne sa venoval šľachteniu obilnín. Autorskú skratku má „Vavilov“.

Narodil sa v rodine obchodníka, jeho starší brat Sergej bol známy fyzik. V roku 1911 ukončil štúdium na Moskovskom poľnohospodárskom inštitúte s prácou o slimákoch a iných škodcoch. V období rokov 1911-1912 pracoval na Ústave aplikovanej botaniky, mykológie a fytopatológie a v rokoch 1913-1914 cestoval po Európe a študoval odolnosť rastlín (vitalitu) v spolupráci s britským biológom Williamom Batesonom. Ten ako prvý zaviedol termín genetika v zmysle štúdia hybridizácie a dedičnosti a bol veľkým propagátorom práce Gregora Mendela.

Vavilov pôsobil v rokoch 1917-1921 ako profesor agronómie na Univerzite v Saratove, v rokoch 1924-1935 bol riaditeľom Zväzového ústavu poľnohospodárskych vied v Leningrade a v rokoch 1930-1940 bol vedúcim genetického laboratória v Moskve, ktorý sa neskôr transformoval na Ústav genetiky sovietskej akadémie vied.

Popri práci na teórii o centrách pôvodu kultúrnych rastlín podnikol Vavilov niekoľko botanických expedícií, počas ktorých navštívil všetky významné zdroje genofondu na svete. Zhromaždil obrovské množstvo genetického materiálu (približne 200 tisíc položiek) a vytvoril najväčšiu zbierku semien (genobanku) na svete, ktorá bola umiestnená v Leningrade. Táto semenná banka sa zachovala aj počas 28 mesiacov trvajúcej blokády Leningradu, a to napriek hladu, ktorý v meste vypukol (jeden z Vavilových asistentov vraj zomrel od hladu obklopený jedlými semenami).

Vavilov opakovane kritizoval Lysenkove teórie o dedičnosti, za čo bol 6. augusta 1940 uväznený a vo väzení aj zomrel na podvýživu v roku 1943.

V roku 1943 sa časť Vavilovej zbierky rastlinného materiálu umiestnená na Ukrajine a na Kryme dostala do rúk postupujúcej nemeckej armády a bola odoslaná do Ústavu rastlinnej genetiky, v zámku Lannach pri meste Graz v Rakúsku. Známy je príbeh dôstojníka SS Heinza Brüchera, povolaním rastlinného genetika, ktorý dostal vo februári 1945 rozkaz zničiť 18 výskumných staníc na obsadenom Sovietskom území vrátane Leningradskej genobanky, ale odmietol. Po vojne emigroval do Argentíny, stal sa profesorom genetiky a vyučoval na univerzitách v mestách Tucumán, Mendoza a Buenos Aires (Argentína), Caracas (Venezuela), a Asunción (Paraguaj).

Z publikovaných prác Vavilova sú známe predovšetkým štúdie genetické ako „Селекция как наука“ z roku 1934 a „Закон гомологических рядов в наследственной изменчивости“ z roku 1935 a práca z oblasti fytogeografie „Учение о происхождении культурных растений после Дарвина“ z roku 1940. V angličtine vyšli „The Origin, Variation, Immunity and Breeding of Cultivated Plants“ v roku 1951, ďalej „Origin and Geography of Cultivated Plants“ v roku 1992 a napokon „Five Continents“ v roku 1997.

Vavilov bol členom Ústredného výboru komisárov ZSSR, predsedom Zväzovej geografickej spoločnosti a laureát Leninovej ceny v roku 1926. Sovietská akadémia vied v roku 1965 zaviedla Vavilovu cenu a v roku 1968 Vavilovu Medailu. Na jeho počesť bol nazvaný rod Vavilovia Fed. (Fabaceae), na počesť oboch bratov (botanika Nikolaja a fyzika Sergeja) bola nazvaná planétka 2862 Vavilov a kráter na odvrátenej strane Mesiaca.

Vavilova teória génových centier rastlín a introdukcie rastlín bola najcitovanejším zdrojom a podkladom pre introdukciu cudzokrajných rastlín a základom pre modernú introdukciu drevín do podmienok Strednej Európy. Na základe tejto teórie sa v roku 1953 rozbehol opäť introdukčný proces cudzokrajných drevín do podmienok Slovenska v Arboréte Mlyňany SAV.

 

Zdroj

Nikolai Vavilov. http://en.wikipedia.org/wiki/Vavilov,_Nikolai_Ivanovich (2010-11-25). Nikolai Iwanowitsch Wawilow. http://de.wikipedia.org/wiki/Nikolai_Iwanowitsch_Wawilow (2010-11-25).

Heinz Brücher. http://en.wikipedia.org/wiki/Heinz_ Brücher (2010-11-25).